V posledný deň nášho maďarského dobrodružstva si časť chalanov dala veget a oddychovala pri vode, druhá časť sadla na bajk a šla pokukať dosiaľ neokúkané. Patril som k tej druhej vetve, tak ešte tu hodím niečo aj z tejto mini tour. Domov sme sa chystali niekedy poobede, tak na menší výjazd ešte ostalo trochu času a aj nejaký ten zvyšok energie. Vprvý deň toursme obišli jazero Tisza-tó dookola, ale malý kúsok sme vynechali. Tak sme sa rozhodli tento rest napraviť.
Tisza-tó (zvyšok)
Začiatok trasy bol totožný s prvým dňom, čiže od kempu naľavo, po krásnej novej cyklotrase, ktorá obsahuje zopár fešných mostov, až po začiatok hrádze, ktorá vedie k obci Poroszló. Hneď na jej začiatku sme zišli dole k vode, že si dáme niečo na raňajky. Skončili sme pri radleri. Veľký výber totiž nebol. Pokochali sme sa výhľadmi na vodnú hladinu, pookukovali miestne lode a vybrali sme sa o pár metrov späť, na miesto kde sme schádzali z hlavnej cesty naľavo k hrádzi. Ideme totiž na druhú stranu – čiže napravo, kolmo cez cestnú komunikáciu.
Borsodivánka
Ocitneme sa tiež na hrádzi, ale v porovnaní s tou pred Poroszló pôsobí pusto. Cestu tvorí vyšúchaná tráva a vodu ani nie je vidno, zakrývajú ju stromy. Pomedzi ne si svoje miestečko našli rybári. Je to taká tichá lokalitka. Ako keby hlavná cesta predelila nepoškvrnené územie od turistického. Táto trasa patrí podEuroVelo 11.
Z času na čas na nás vykukne Tisza-tó a netrvá dlho a túto severozápadnú časť jazera opúšťame. Zatáčame naľavo smerom preč od jazera a cyklotrasa nás vypľuje na hlavnú cestu. Týmto bodom končí aj Eurovelo 11, to pokračuje späť smerom k jazeru. My pokračujeme po cestnej komunikácii naľavo. Po 2 km vchádzame do obce Borsodivánka. Malá dedinka, kde žije necelých 800 obyvateľov. Dali sme menší oddych, spravili foto (neplatená reklama pre O2) a pokračovali ďalej.
Gordon blú
Z obce vychádzame po Rákóczi útca, v cyklistickom žargóne sa tento úsek nazýva3A Kelet-magyarországi. Po tejto trase pokračujeme v podstate až po Poroszló, v približne polovici tejto cesty zbadáme v poli vysoké slamené baly. Myslím, že Ďuri bol ten, ktorému v gebuli vzbĺkol nápad spraviť na nich nejakú tú fotečku.
Ďalej jedeme po spomínanej cyklotrase až do obce Poroszló. V prvý deň sme ju míňali len popri hrádzi, teraz sme ňou prešli skrz a je to pekná turistická obec. Napojili sme sa na hrádzu, kde sme sadli do jedného bufetu, že dáme obed. Tam sme zhodou náhod stretli zvyšných členov BajkerTeamu. Nezdravé jedlo v podobe „gordon blú“ s hranolkami s kombináciou zdravého piva sme po vzore našich kamarátov vyriešili aj my. Po tejto delikatese sme dobajkovali do kempu, šli sme ešte na pláž hodiť sa do vody a potom už len pobaliť stany a hajde domov…
Topárti campingbol naším domov tri dni, tak posledné video tejto maďarskej tour venujem jemu. POZOR! Video nie je vhodné pre slabšie povahy 😀
Musíme vyraziť zrána. Ale čím viac bajkerov, tým viac zlozvykov. Jeden by si ešte pospal, druhý potrebuje poriadne raňajočky, henten má čas… Vyrazili sme tesne pred 10:00. Takže najväčšej páľave na pusztatine sa na tutovku nevyhneme. Prvá zastávka je hneď po pár minútach a vedie do obchodu Spar. Prím nákupu tvoria najmä nápoje, prevažuje pivo. Sadáme na naše dvojkolesové tátoše a ideme. Dnes nás čaká maďarská puszta. Sám som zvedavý, čo to bude. Internety hovorila o rovinatej ploche, kde naokolo nie je dokopy nič, len pustatina. Táto zem patrí pod Národný park Hortobágy a ide o jednu z najväčších trávnatých stepí v Európe. Je zapísaná aj v zoznam svetového dedičstva UNESCO. Na jednom portáli tento kraj opisujú ako malé Mongolsko, kde sa pasú kone a hovädzí dobytok s veľkými rohmi. Raz jeden „politik“ o Maďaroch povedal, citujem: „To boli mongoloidné typy s krivými nohami a ešte hnusnými koňmi.“ (pripomenúť si ho môžeš TU) Asi na tom predsa len niečo bude 😀 Uvidíme, či natrafíme na nejakého toho koňa, alebo hovädzinku.
Patkós Csárda
Tiszafüred opúšťame po cyklotrase 3A Kelet magyarországi kerékpárút, z obce nás konkrétne vyvedie ulica Debrecni útca. Tá nás dotrepe až na cestu prvej triedy, treba teda dávať pozor na autá a kamióny. Po nej fičíme len 4 km a odbočíme naľavo. Prichádzame k Patkós Csárde. Tu je asi na dlhú dobu posledná šanca dať si niečo pod zub. Túto možnosť nevyužívame. Kukáme na mapy, kadiaľ máme pokračovať. Prihovorí sa k nám starší český manželský pár, ktorý asi po dlhšej dobe počul nejakú nemaďarskú reč. Tak sme hodili menší pokec a vybrali sme sa na druhú stranu cez cestu, kde už je vjazd za našim dobrodružstvom do malého Mongolska. Pani nám spravila ešte spoločnú foto, na pamiatku sme sa sfotili aj s ňou a jedeeem. Začína sa Národný park Hortobágy.
Maďarské savany
Na začiatku trasy nás uvítala hejda vran a blatistá cesta. Zadrbaniu sa nevyhneme, ale je to ešte v norme. Bolo aj horšie. Trasa, ktorú práve začíname patrí pod Eurovelo 14.
Po chvíli sa ocitáme na trávnatej lúke. Zošúchaná cesta od traktora nám určuje smer. Najviac naspeedovaný je Ďuri. Hoci má naložený náklad ako keby šiel na mesiac na Kamčatku, tak si to upaľuje o 106. Ďuri je ten týpek v oranžovom, ktorý je furt o „krok“ pred nami.
Máme za sebou cca 6 km od kedy sme vošli do týchto maďarských saván. Tráva je vcelku ok, až do chvíľ, keď sa jej výška niekoľko násobne navýši. Brodiť sa v nej pri teplotách cca 30°C je celkom pecka.Ide ťava Saharooou…spieva sa v jednej mega pesničke 😀 … nejako takto sa cítime aj my, aj keď piesočnatá púšť to úplne nie je. Neviem, či fatamorgána, alebo čo, ale zrazu po 10 km ničoho sa ocitáme v malom „lesíku“. Zopár stromov na jednom mieste, kde sú síce komáre, ktorých je všade až až, ale ten tieň je luxus. Dáme tam niečo pod zub, oddychneme a frčíme dál.
Už o pár minút sa nám naskytnú krásne scenérie. Trávnaté polia a slamené baly, ktoré nemajú konca…
Mapy nás upozorňujú, že pred nami sú nejaké močiare. Zopár ich už po ceste bolo, niektoré boli celkom rozsiahle a museli sme pomedzi nich kľučkovať. Čoskoro sa ocitáme pri nejakej budove. Pali vravel, že tam bude csárda. Všetci natešení, že konečne buchneme pivec. No realita bola iná, budova bola closed a internety mi práve hovoria, že tam bolo nejaké múzeum. My sme si našli flek pod stromami, prepotené tričká sme dali trošku presušiť a otvorili sme si svoje tekuté zálohy. Mne aj Marcelovi celkom ulahodilo pivo Dreher. Po pauze sadáme na bajky, ale onedlho riešime problém. Jedna vodnato-blatistá plocha nám zatarasila cestu a tak si bajky celkom slušne užili bahenný kúpeľ. Trošku sme ich vyutierali trávou a nájdenými palicami, zvyšok opadá cestou. Po pár metroch sa cesta rozdeľuje. Cyklotrasa pokračuje naľavo, my točíme napravo. Všade blato a voda. Ocitneme sa na hlavnej ceste, prejdeme kolmo cez ňu, kde pokračuje nejaká trasa. Premýšľame, či má význam sa trepať týmto smerom, nakoľko blato, voda a vysoká tráva môže byť problém. Nemá. Ideme teda na hlavnú cestu…
Hortobágy (obec)
Na nej sme to rozbehli. Išli sme v pelotóne s priemerkou tesne pod 30 km/h. Spolu sme takto dali necelých 13 km. Posledný kilometer som šiel už z posledného, ale vidina blížiacej sa obce a tým pádom jedla a piva ma hnala vpred. Vchádzame do obce s príznačným názvom Hortobágy. Hneď po ľavej strane jeHortobágyi Csárda, cieľ je teda daný. Sadli sme si von na terasu, objednali pivá a nejaké tie špecialitky.
Prostredie tejto typickej maďarskej reštaurácie bolo veľmi príjemné a na pohľad všetko tip-top. Pekne upravená a priateľská obsluha, v pozadí hrala žívá hudba a vo vnútorných priestoroch bolo urobené symbolické múzeum. Lepšie 1x vidieť ako 100x čítať…
Tak ako to už u nás býva pravidlom, tak technické problémy sa nám nevyhli ani tentokrát. Marcel dostal defekt, tak okrem jedla si vychutnal aj opravu bajku. Na druhej strane cesty, oproti csárde, sa nachádzajú turistické atrakcie. Sú tam stánky s občerstvením a rôznymi suvenírmi. Za zmienku určite stojí most, cez ktorý sme vošli do obce. Deväťklenbový most je významnou pamiatkou tejto oblasti. Bol postavený v roku 1833 ako najdlhší cestný kamenný most v historickom Maďarsku spred roku 1921. V blízkosti sa nachádza akási „veľká klietka“, kde bolo kvantum bocianov. Tiež nejaká turistická haluz.
Balmazújváros
Prvotný plán tohto dňa bol dobajkovať až do Debrecínu. Tento plán mal trhliny už hneď od začiatku, keď sme vyrazili pomerne neskoro a úplne padol, keď sme sa vyšťavili na horúcej puszte a dlho zdržali v csárde. Hľadali sme teda nejaký finish point, kde sa dotrepeme a odkiaľ sa bude dať vlakom vrátiť späť do kempu. Takouto alternatívou bolo mesto Balmazújváros. Na konci obce Hortobágy sme odbočili naľavo a dostali sme sa na panelovú cestu, ktorú obklopujú polia.
Už som ani neveril a zrazu buuum – pred nami ohradené stádo typickej hovädzinky s veľkými rohami. Ešte že boli ohradené, lebo pohľady niektorých kusov neboli veľmi prívetivé. Pohľad to bol ale úchvatný.
Pokračujeme ďalej a až teraz začala byť sranda. Pali hovoril, že ideme po cyklotrase. Čím ďalej sme šli, tým ďalej som mal väčšie pochybnosti, že či tade niekedy predtým šiel vôbec bicykel. Šli sme viacmenej popri železničných koľajach, ale terén bol len nevychodená tráva. To bolo ešte ok, ale tráva sa zmenila na vysokú lúčnu trávu, ktorou sa trebalo brodiť, sem tam nejaká ta mláčka, ktorú bolo potrebné obísť, nejaký ten ker a tak podobne. Na okolo okrem koľajníc nič. V jednom momente bolo v diaľke vidieť starú klasickú studňu.
Unavení a umorení sme dobojovali a došli sme do cieľu. Nakoľko sme prišli z poľa, tak sme sa ocitli niekde na konci obytnej zóny a evokovalo to vo mne dedinu. Netušil som, že sa z toho vykľuje mestečko. Preto sme sa šupli hneď do prvej krčmy čo sme zbadali a doplnili tekutiny. Miestni štamgasti museli mať podívanú a čumeli jak diví, keď videli, že Pali šiel na ženské toalety a ja som vyskočil z okna na terasu, nakoľko to bola bližšia cesta 😀 Buchli sme pivo a kukli na net čo ďalej. Balmazújváros je mestečko s vyše 17 000 obyvateľmi a keď sme vygooglili, že sa tu nachádza nejaké kúpalisko, tak sme až pookriali. Ideme tam. Kupko Kamilla Gyógyfürdő sme našli pomerne rýchlo a nakoľko už bolo po 17:00, tak vstupné bolo zlacnené. Mám pocit, že cena bola cca 1,5€. Bazény, termálna voda, langoše…proste parádička. Úplná topka po vyčerpávajúcej bajkovačke, kupko sme proste vychytali.
Po osviežení sme sa odviezli na železničnú stanicu, naložili bajky do vlaku a poď ho späť do kempu v Tiszafüred. Cestovné lístky za nás a za bajky činili celkom slušnú dĺžku.
Malé Mongolsko sa nám dnes ukázalo v plnej kráse. Za horúceho počasia nám dalo zabrať, ale o to aj šlo. Tráva, blato, močiar, tráva… všetko má svoje čaro a to platí aj o maďarskej puszte. Csárda bola príjemným spestrením s ukážkou maďarskej kuchyne a topkou na záver bolo osviežujúce kúpalisko. Takže dnešok hodnotím 5 hvězdiček z možných pěti.
checkpointy: Biely Kríž – Veľký Javorník – Malý Javorník
náročnosť: nenáročná
Viac turistiky – to je moje predsavzatie na rok 2021. Verím, že bude platiť staré otrepané „ako na Nový rok, tak po celý rok“. Novoročnú tour som plánoval na jeden z najvyšších vrcholov Malých Karpát, ale to by som musel opustiť svoj okres. Nakoľko od 1. januára nastal sprísnený lockdown a ja #somzodpovedny, svoj plán som musel pozmeniť. Vytiahol som mapu a čekoval nejaké tie kopčeky, na ktoré by sa dalo dostať z BA a ktoré majú aspoň 500 m. Nejako som upriamil zrak na Veľký Javorník. Necelých 600 m, dá sa naň dostať z Rače a ide sa cez Biely Kríž, kde som ešte nebol, čo je v celku hanba. Bolo rozhodnuté…
Biely Kríž
Zaparkoval som na parkovisku na ulici Potočná v Rači. Bolo cca 11:00 a parkovisko full. So šťastím som vychytal flek, prezul sa do nových salomonov, ktoré budú mať premiéru, nasadil čepičku a poď ho. Asfaltová cesta vedie hneď do krásneho lesa s vysokými stromami a potôčikom po pravej strane.
Od začiatku idem miernym stúpaním. Po asi 10 minútach evidujem prvý smerovník Slalomka. Ten ma informuje, že na Biely Kríž vedie zelená cyklotrasa 5012. Na tomto mieste končí (začína) bike trail, ktorý sa tiahne po Dolný Červený Kríž. Internety spomínajú, že sa na Slalomke v minulosti lyžovalo, čo je celkom haluz. Bližšie info TU.
Ani sa nenazdám a som pri druhej tabličke Miligrunt rázcestie. Tá mi napovedá, aby som šiel napravo, stále po danej cyklotrase. Poslúchnem a vykračujem si ďalej po asfaltke, vzduch má odhadom okolo 0°C, je zima, ale nakoľko idem smerom dohora a celkom slušným tempom, tak mi kosa nie je, skôr naopak.
Po ľavej strane registrujem nejakú lesnú cestičku, ktorá ma láka viac ako bezduchá asfaltka. Mám pri sebe turistické mapy, tak to čeknem. Ide o modrú turistickú značku, ktorá vedie na Biely Kríž. Presedlávam teda na ňu. Aj keď lemuje spomínanú asfaltovú cyklotrasu, tak výhľady sú hneď o niečom inom. Spoločnosť mi robí Šenkársky potok. Čím som vyššie, tým vačšia je hmla a nižšia teplota. Hustý les zahalený v hmle vyzerá trochu strašidelne, ale má to svoje čaro.
Po ceste som stretol zopár turistov, veľa ich však nebolo. Prichádzam k smerovníku, ktorý mi napovedá, že už len pol kilometra a som v dočasnom cieli. Na zemi a tráve už badať biele náznaky námrazy. Pocitovo je pár stupňov pod nulou, intenzívnejšie to cítiť na vyrúbanej čistinke, ktorá slúži stožiarom vysokého napätia.
Nadomnou nepríjemne hučí elektrina, do ksichtu mi zas fučí vetrisko. Ide len o krátky úsek, po ktorom ma už víta známy turistický bod Malých Karpát – Biely Kríž. Dominantou tohto územia je prekvapivo kríž bielej farby. Som vo výške 498 mnm a je tu fakt že kosa. Keďže som tu ešte nebol, tak sa rozkoukávam. Najviac ma zaujme horáreň. Pekná kamenná, ohraničená plotom, ktorý je ovešaný hrnčekmi. Horáreň Biely Kríž ponúka aj ubytovanie. Pri nej sa nachádza bufet Občerstvenie u Kocmundu. Za ním je lúka, kde sa dá sadnúť a oddýchnuť. Priamo na lúke stojí aj Horská chata Klinec, známa aj ako bufet Včelín. Ten podľa internetov ževraj od roku 2020 nefunguje. Dole pod horárňou je ešte k videniu veľký výbeh pre zvieratká. Ja som tam na okamih zazrel kozu.
Bajkerov určite poteší aj servis point na opravu bajku a dobitie elektrobajku. Ja som si dal pár minút veget, vybral som niečo pod zub a premýšľal, či sa vybrať na ten Veľký Javorník, alebo niekde inde. Usúdil som, že nebudem špekulovať a idem tam.
Veľký Javorník
Pokračujem ďalej po asfaltovej ceste, ktorá ma teraz žltú farbu a ide v smere na Svatý Jur. Po cca 10 min. sa asfaltka rozdeľuje a jedna časť ide naľavo, tam sa nachádza Malý Javorník. Ten však neriešim a pokračujem rovno.
O chvíľu míňam po pravej strane altánok a o pár metrov registrujem ako sa cesta opäť rozdeľuje. Tentokrát je odbočka napravo. Pri nej je tabuľa, ktorá dáva na známosť, že na konci cesty sa nachádza letový radar – Veľký Javorník. Je vidieť, že stále stúpam do vyššej nadmorskej výšky. Je viac chladno a námraza na stromoch je zreteľná. Všade hmla. Na vôkol nikto nikde.
Došiel som. Vo výške 594 mnm sa týči kopček s názvom Veľký Javorník. Žiaľ, z mojej strany nastáva sklamanie. S tým, že žiadny výhľad v tomto mlieku nebude, mi bolo jasné. Ale to, že na vrchu nájdem len oplotenú budovu, monitorovanú kamerami so zákazom vstupu, to som nečakal. Žiadna tablička s názvom vrchu a jeho výškou ako by to po správnosti malo byť. Snažil som sa budovu obísť z boku, ale nemalo to význam. Nikde nič, len hmla. V budove sa nachádza radar pre letové a prevádzkové služby Slovenskej republiky.
Malý Javorník
Hovorím si, keď som nepochodil tu, tak očekujem ten Malý Javorník (589 mnm). Vraciam sa teda späť až na rozdelenie ciest, kde sa ide k tomuto kopčeku. Od odbočky je to kúsok. Pochodil som však rovnako. Opäť brána s plotom a zákaz vstupu. Vyzerá to celkom schátralo a tak sa obzerám, či to nejako neobídem, prípadne či tam nie je nejaká diera v plote. Všímam ale, že za mnou ide jedna pani, ktorú som obiehal v polovici cesty. Myslel som, že je to tiež turistka, až dovtedy, keď sa ma spýtala čo tu hľadám. Hovorím, že podľa mapy by tu mal byť nejaký kopec, ale tak akosi je ohradený. Vraví mi, že sa tu nachádza pracovisko SHMÚ, tiež nejaký radar a ona je zamestnankyňa. No mega…, tak dnes som videl toho strašne veľa 😀 . Ale tak aspoň som sa dozvedel niečo nové a už viem kde neísť.
Zbehol som ešte trošku posedieť na Biely Kríž a potom som sa pobral späť k autu. V nohách necelých 13 km, slušne vymrznutý, salomony vydržali, takže celkovo spokojnosť. Snáď rok 2021 bude pre BajkerTeam priaznivý a dúfam, že sa nejaké pešotours a cyklotours vydaria 🙂 Ja osobne som si dal predsavziatie dať tento rok všetky 700ky Malých Karpát. Je ich spolu 11, tak uvidíme 🙂 Nazdravičko na ten 2021!
Destináciu pre top tour 2020 sme si vybrali Maďarsko. Chceli sme zmenu a namiesto vrchov a stúpania vyskúšať rovinu. V tomto je náš južný sused ideálny. Pali to teda zobral na seba a vyskladal 3dňovú tourv okolí jazera Tisza a Národného parku Hortobágy. Ubytovanie sme riešili v stanovom campe Topárti v meste Tiszafüred, nachadzajúce sa ihneď pri jazere. Camp bol náš bod stretnutia – dve posádky šli z Michaloviec, jedna z Bratislavy (viď. foto) a Pali sa vybral o deň skôr na bajku + pomohol si vlakom. Spolu nás bolo 9 bajkerov. Ďalší dvaja prídu až večer a budú ready na zajtrajšiu tour, jedna posádka sa však po dnešnej tour vracia späť do Mičigenu.
Cesta z MI a aj z BA trvala cca 3,5 hod. Pred campom sa nachádza Lidl, tak prv sme si zbehli kúpiť nejaké tie pivká a niečo na energiu a poď ho do campu postaviť stan a nachystať seba a bajky na tour. Topárti camp patrí medzi menšie campy, prevažne pre stany a karavany. Obsahuje kuchynku, sprchy, sociálne zariadenia, elektrické prípojky, dá sa tam kúpiť pivko a zahrať volejbal.
5 min pešo sa nachádza pláž, kde sa dá okúpať, vyšantiť sa na vodných atrakciách a aj niečo vypiť a zjesť. Covid necovid, ľudí bolo dosť.
Camp a okolie som vám v rýchlosti predstavil, je cca 11:30 a najvyšší čas hodiť rite na sedadlo a vyraziť. Opúšťame naše dočasné bydlisko a zatáčame naľavo, kde sa hneď napájame na cyklotrasu. Cyklotrasu v pravom zmysle slova. Nový natiahnutý asfalt, všetko pekné, symetricky upravené. Srdce cyklistu musí zaplesať. Rýchly povrch naplno využívame, miestami si to válime vyše 30km/h. Cyklochodník prechádza cez 4 mosty.
Poroszló
Za posledným mostom zatočíme naľavo a ocitneme sa na asfaltovej hrádzi, ktorá sa tiahne popri jazere a nadáva sa jejEuroVelo 11. Začína tu byť v celku živo – veľa cyklistov, dole pri vode stánky s občerstvením, požičovne člnov… Táto časť hrádze patrí pod mesto Poroszló, ktoré je hneď po pravej strane. Je známe Tisza Ekocentrom– najväčším európskym sladkovodným akváriom. Nachádza sa hneď pri hrádzi, turistické autobusy so seniormi sa tu len hemžia. My sme si tento unikát nechali újsť, usúdili sme, že HUFy radšej zainvestujeme namiesto sladkovodnej vody do vody chmeľovej. Je niečo po 12:00, vonku vyše 30 °C, chce to pivo. Chalani ale vravia, že dáme o niečo ďalej, že ešte trošku zašľapeme. Tak namiesto piva dávame aspoň spoločnú foto.
Pivo
Zablúdiť nie je kde, nakoľko ideme celý čas len rovno po hrádzi. Vidíme nejaký bufet, beer time je tu. Bufet sa nachádza na pravej strane od hrádze, na ľavej je miesto, kde sa dá okúpať. V strede vodnej plochy je provizorný most, položený na vode, po ktorom sa vyberieš na stred vodnej plochy a môžeš si z neho skočiť, prípadne si naň sadnúť a máčať nohy. Plavky som nemal, tak som si skočil v boxerkách. Voda nie je vysoká, akurát tak po ksicht, je ale bahnitá. Nemám rád ten pocit mäkkého bahna pod nohami. Po osviežení som zamieril na pravú stranu, kde už sedel Fedor so Sasom na pivečku. Evry neberú, kartou sa nedá. Iba hufy. Nakoniec sa ale terminál zázračne objavil a dalo sa aj kartou, ale je to asi len vo výnimočných situáciách, inak platí že kartu nepoznajú. Internety mi teraz prezradili, že táto mini rekreačná oblasť sa volá Dinnyéshát.
K tobogánu
Po dvojitom osviežení jdeme dál. Povrch cyklotrasy je stále rovnaký, klasická asfaltka. Popri nás raz rákosie, raz stromy, ale stále jazero po ľavej strane. Prichádzame do obce Kisköre. Na jej začiatku vidno v pozadí nejakú vyhliadkovú vežu. Keď sa k nej približujeme, zisťujeme, že je ešte len rozostavaná a cesta k nej je zarúbaná. Stretávame nejakého pánka, ten nás informuje, že sa tu buduje nejaký turistický pľac pre bajkerov. Na konci dediny sa dostávame k mohutnému mostu, na ktorom dopravu riadi semafór.
Po moste pokračuje naďalej asfaltová cesta, zo začiatku trošku v horšej kvalite, ale v pohodičke. Stále sa držíme naEuroVelo 11. Sme cca v polovici jazera a pomaly smerujme k jednému z top pointov tejto trasy – k tobogánu. Ako to vyzerá, keď BajkerTeambrázdi cyklocesty jazera Tisza-tó si môžte pozrieť v tomto minivideu.
Dostávame sa k mestečku Abádszalók. Že je tu viac života si všimneš hneď. Pri jazere sú loďky, ktoré kotvia v menšom prístave. Všímam si aj nejakú efektnú okrúhlu budovu na vode, asi nejaký bar, možno reštika? My ale pokračujeme ďalej až dojdeme k hlavnej pláži. Slečna, ktorá sedí pri stolíku na hrádzi pri vstupe do areálu nám dáva lístoček, ktorý pravdepodobne znamená to, že hoďku tam môžeš byť zadara, ak prekročíš limit tak pri odchode zaplatíš. Rozložili sme sa na tráve a šli sa trochu schladiť do vody. Menšie veci si je možné bezplatne odložiť v úschovni. Sú tu tri tobogány, ja s Palim sme ho šli vyskúšať. Cenu si nepamätám, ale dá sa zakúpiť tzv. skúšobná jazda, v prepočte za cca 1,3€ a môžeš sa raz spustiť na jednom z nich. Pani, čo predáva lístky, sme sa spýtali, ktorý je najrýchlejší. Povedala ten naľavo, tak sme šli otestovať. No, mohlo to byť aj o niečo rýchlejšie.
All you can eat
Hoďka zachviľu ubehne, tak ideme teda preč, aby sme neplatili. Aj keď platiť nechceš tak nebudeš, dievčina by ťa určite nenaháňala 🙂 . Ozýva sa hlad, treba ho čím skôr zahnať. V meste narážame na príjemnú reštauráciu typu „all you can eat“. Bolo to skôr podomácky robené jedlo, ale veľmi chutné. Jedál na výber bolo dosť, tiež polievka aj zákusok. Tomáš si dal nejakú polievku v ktorej plávali čerešne, nedal by som ruku do ohňa, že to nebola polievka ale skôr nejaký kompót :D. Cena bola v prepočte cca 7€. Reštaurácia sa volá Füzes Étterema vrelo odporúčam. Abádszalók je inak príjemné, vyše 4000ové mestečko, ktoré rozumne ťaží z priľahlého jazera. Najedení sadáme na bajky a pokračujeme ďalej v našej tour.
Smer Tiszafüred
Pokračujeme ďalej po hrádzi smer náš camp, od ktorého sme momentálne vzdialený cca 26km. Časť chalanov si dala naponáhlo nakoľko v campe neostávajú a čaká ich cesta do MI. Šli teda napred a my sme šli v miernejšom tempe. Prvú cykloturistickú pauzu si dávame pri malom prístave, kde sa člny krásne vynímajú na stojatej vode jazera. „Stráži“ ich pes, ktorý mal asi ťažký deň.
Po menšom oddychu ideme dál. Stojíme o niekoľko km neskôr, tiež to vyzerá na maličký prístav spojený s pár stanmi. Je tam bufet, aj keď už zatvorený, ale vedúcko bol ochotný a obslúžil nás. Tiež tam bol havkáč a tiež mal v p..paži.
Naša tour okolo jazera Tisza sa pomaly blíži k finishu. Blížime sa k Tiszafüred. Začína sa zľudnievať, míňame ďalší camp, hotel a doslova nás vcucáva posedieť do jedného štýlového podniku hneď pri hrádzi. Ponúkajú niečo pod zub, pivo, drinky. Vychytaná je aj vyvýšená teraska priamo nad jazerom a super vyzerajú aj lavičky v tvare surfu. Večerné výhľady ako lusk. Podnik sa volá Stég. Odporúčame sa určite zastaviť.
Po dopití drinkov sme sa už pobrali smer camp. Tiszafüred má cca 10 000 obyvateľov, ide teda o menšie mesto, ale žije turizmom. Pri našom campe sa nachádzal aj omnoho väčší camping a tam bolo národa až až. Po sprche a natretí repelentom sme vyrazili pozrieť okolie. Keď nemáš repelent je s tebou koniec. Povinná výbava v lete pri jazere. Dali sme nejaké to pivo, došli bajkeri Marek a Ďuri, dali sme opäť nejaké to pivo, pozreli sme sa na miestne podniky a kolotoče a šli spať. Ráno nás totiž čaká náročná etapa maďarskou pusztatinou…
checkpointy: Dúbravka – Horanská studňa– Dúbravská Hlavica – vyhliadková veža Devínska Kobyla – turistické odpočívadlo Devínska Kobyla – studnička Vojenská cesta – Dúbravka
náročnosť: stredne náročná
typ bajku: MTB, trek, cesťák (po asfaltke)
Je mi jasné, že minimálne bratislavské internety budú horieť a z každej strany bude vyskakovať vyhliadka na Devínskej Kobyle, ale ako správny Dúbravčan (oficiálne už 3 roky), je mojou povinnosťou skontrolovať výsledok tejto verejnosťou prepieranej stavby. Nakoľko to mám blízko, tak aby to nebolo príliš strohé, po ceste som čekol zopár zaujímavých miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Novozrekonštruovaná Horanská studňa ponúka priestor na oddych, Dúbravská Hlavica je jedným z hlavných východiskových turistických bodov, turistické odpočívadlo Devínska Kobyla má svoje prírodné čaro, studnička Vojenská cesta neďaleko Dúbravskej Hlavice počas teplých dní príjemne osvieži. A highlight posledných dní – vyhliadková veža Devínska Kobyla, týčiaca sa v najvyššom bode v Bratislave, je určite zaujímavým spestrením tejto lokality. Prekvapila ma svojou slušnou výškou (na fotkách na mňa pôsobila relatívne nízko), krásnymi výhľadmi a myslím si, že sa stane vyhľadávaným turistickým bodom.
Horánska studňa
Jednou z najväčších pamätihodností v Dúbravke je Horanská studňa, ktorá je základom erbu bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Len nedávno, spoločne s okolím, prešla rekonštrukciou. Jej podoba je kópiu studne zo starej pečate z roku 1626. Aj keď má nový facelift, stále si drží svoj historický nádych. Na studni je vygravírovaný rok 1574, pravdepodobne sa asi odvtedy dátuje jej vznik. Okolie dotvára detské ihrisko s lavičkami a atrakciou v podobe pumpovania vody do drevenej zlievničky.
K studni sa dostaneme pozelenej cyklotrase č.5009. Napojiť sa na ňu môžme napr. na kruhovom objazde za Lidlom. Trasa pokračuje cez Starú Dúbravku a dovedie nás priamo k studni. Nad ňou sa vyníma Kostol sv. Kozmu a Damiána, postavený okolo roku 1720.
Dúbravská Hlavica
Pokračujeme ďalej v trase, konkrétne za studňou doprava do uličky s miernym stúpaním. Po ľavej strane si môžeme všimnúť v skutku vysoký počet schodov, ktoré vedú k spomínanému kostolu. Držíme sa cyklotrasy, označenie sa nachádza na stĺpoch verejného osvetlenia.
Pred športovým areálom zatáčame naľavo, kde nás uvíta strmá kopcovitá kamenisto-lesná cesta. Najmä kvôli tejto trase je v popise náročnosti uvedené „stredne náročná“. Nie je dlhá, ale na moju kondičku celkom silná káva. Samozrejme, starý bajker ako ja to bez problémov zvládne a dostávam sa k informačnej tabuli, že som už blízko Dúbravskej Hlavici.
.
Z dvoch trás si vyberám cestu vľavo. Trasu lemuje zopár chatiek, až vychádzam na asfaltovú „Vojenskú cestu„, ktorá ma dovedie k Dúbravskej Hlavici. Ak sa vyberiete autom, tak tu vaša cesta končí, odtiaľto už len po vlastných. Auto sa dá zaparkovať na menšej čistinke, prípadne na okraji cesty. Ako poznávací bod tejto časti môžem uviesť vysokú červeno-bielu vežu, ktorú obývajú rôzne antény. Tú sfotenú nemám, ale je neprehliadnuteľná. Odtiaľto pokračujeme žltou cyklotrasou č.8022.
Vyhliadková veža Devínska Kobyla
Stačí len pokračovať ďalej po asfaltovej ceste, ktorá ide v miernom stúpaní a dojdeme k cieľu. Zdalo sa mi, ze sa na horskom bajku po tej asfaltke neskutočne vlečiem. Ten pocit, keď sa snažíš isť, ale akosi stojíš na mieste. Svoje možno zohrával aj technický problém s prehadzovaním, bajk si v tomto smere robil viacmenej čo chcel. Medzičasom už bol u lekára a vyzerá že je ok. To, že sa blíži finále tohto minivýjazdu nám naznačuje výskyt starých ošarpaných budov. Ide o ruiny raketovej základne. Pre mňa celkom zaujímavý poznatok. Prichádzame na väčší asfaltový štvorcový úsek, prejdeme ním a pokračujeme už len rovno až k vyhliadkovej veži.
Vyhliadka sa nachádza na najvyššom bode v Bratislave, vo výške 514 mnm. Jej výška je 21 metrov a obsahuje 3 vyhliadkové plošiny. Prvá je vo výške 14 m a poskytuje výhľad na Kamzík, Slavín, Bratislavský hrad, či Gabčíkovo. Druhá plošina je o 3 metre vyššie a vidieť môžete Devínsku Novú Ves, Cyklomost slobody, Schloss Hof, Pajštún, ale aj Záruby. Najvyššia tretia časť vyhliadky je vo výške 20 m a otočená je smerom na Devín, Rakúsko a za dobrého počasia vidieť ževraj aj Alpy. Vyhliadková veža svojím vzhľadom pripomína modlivku.
Výhľad na Dúbravku a Kamzík:
Výhľad na Devínsku Novú Ves a VW:
Výhľad na Devín, Dunaj a Rakúsko:
Na vyhliadkovej veži sú osadené aj tabule, ktoré ukazujú vzdialenosť k určitým geografickým bodom. V rohoch rozhľadne vejú vlajočky vo farbách bratislavskej dvojkolóry.
Na nete bola táto vyhliadka dosť hejtovaná, čo nie je nič neobvyklé v našich končinách. Ja osobne som rád, že máme v blízkosti ďalší turistický checkpoint, ktorý stojí za to.
Turistické odpočívadlo Devínska Kobyla
V blízkosti sa nachádza turistické odpočívadlo, ktoré ponúka krásny výhľad na Dunaj. Dostaneme sa k nemu tak, že sa vrátime späť na asfaltku, ktorou sme prišli a v určitom momente zatočíme naľavo na lesnú cestičku. Po nej pokračujeme cca 5 min a sme na mieste. Okrem kochania sa výhľadom máme k dispozícii aj altánok a ohnisko so stolom a posedením. Tento bod využívajú najmä peší turisti, križuje sa tu totiž viacero turistických trás, napr. ajCesta hrdinov SNP.
Studnička Vojenská cesta
Z odpočívadla som nabral smer Dúbravka. Vybral som sa na starú známu asfaltovú cestu, ktorou som sem prišiel. V pláne som mal ešte odbehnúť aj na Biele skaly, ale nakoľko som tam ešte nebol a GPS ma naviedlo na nie príliš dobrú trasu pre bajk a ťukať v mobile inú trasu sa skrz milión komárov nedalo, tak som si nechal tento highlight na inokedy. Z asfaltky som tesne pred Dúbravskou Hlavicou odbočil ešte naľavo na cestičku, kde sa nachádza studnička s menom Vojenská cesta. Výborná vec na osvieženie sa. Hneď pri nej sa nachádza aj altánok, takže ďalšia výborná oddychová lokalitka.
V Dúbravke a jej okolí je čo vidieť. Stačí len naskočiť na bajk a za krátky čas sa toho dá prejsť dosť. Ja som za cca hoďku a pol toho stihol relatívne veľa a určite sa tu ešte nejaký ten článok z tejto mestskej časti objaví.
checkpointy: Moravský Svätý Ján – Hohenau an der March – Rabensburg – rybník Bernhardsthal
náročnosť: nenáročná
typ bajku: trek, MTB, cesťák (ak sa vynechá poľná cesta a pôjde sa cez obce)
Druhú júnovú nedeľu sme venovali rekreačnej cyklistike, ktorá je vhodná aj pre menej zdatných cyklistov. Prvotný plán navštíviť trojhraničný bod Slovenska – Česka – Rakúska s cieľom dať si pivo v českej Břeclavi kvôli časovej tiesni nevyšiel. Výlet sme si skrátili po rakúsku obec Bernhardsthal, kde sme natrafili na krásny rybník. Krásne miesto na oddych, upravené okolie popri vode, možnosť vypožičať si čln, najesť sa a dať si pivko v reštike hneď pri vode. A to všetko len pár kilometrov od slovenských hraníc. Výborný tip na pohodovú cyklistiku.
Moravský Svätý Ján
Auto sme zaparkovali pri futbalovom ihrisku v obci Moravský Svätý Ján. Je to pohraničná obec, od ktorej je Rakúsko len zopár km. Od ihriska sa treba vydať smerom k červenej guli, ktorá sa vyníma nad horizontom. Je to asfaltová cesta, označená ako zelená cyklotrasa č. 5001, ale slúži aj pre motoristov. Po krátkej chvíli udrie do očí po ľavej strane odpočívadlo pre cyklistov, ktoré sa nachádza pri slnečnicovom poli, ktoré je v tomto čase krásne rozkvitnuté. Čekli sme to, foto spravené a tak sa vraciame späť na našu cestu. Tá už ale mení farbu zo zelenej na červenú – ide o časť trasy Eurovelo 13.
Ani sme sa poriadne nerozbehli a do ksichtu mi udrela návesť k trojhraničnému bodu, kde sa v jednom bode spája Slovensko, Rakúsko a Česko. Bolo v pláne tejto tour navštíviť toto miesto, ale mapy mi ukazovali, že až smerom z Břeclavi vedie cyklocesta k tomuto zákutiu. Ako som už ale spomínal, do CZ sme sa nakoniec kvôli časovému sklzu nedostali. Odbočili sme teda napravo podľa smeru návesti, že pozrieme teda teraz, keď to máme len kúsok. Návesť ukazovala 2,8 km.
Asfaltkou popri poliach sme dobajkovali až k riečnym domčekom. Všade extrémne veľa komárov. V tomto období sú premnožené aj v BA, ale tam to bol extrém. Asfalt sa zmenil na lesnú cestu, ktorá bola samé blato, miestami dosť hlboké a riedke. Tak sme si povedali, že tady cesta nevede a otočili sme to späť. Bod, kde sa prelínajú hranice troch štátov sa nachádza v sútoku riek Morava a Dyje. Haluz je, že sme ten bod už prešli a boli sme už za ním. Nejaká tabuľa, ktorá by naň navádzala však nikde nebola. To, že sme boli už za trojhraničným bodom, som zistil až doma pri pozeraní našej gps trasy.
Po ceste späť nám trasu skrížila ešte ondatra alebo nutria, ťažko povedať. Zabili sme teda čas, nechali sa vyštípať komármi, zababrali sa od blata – môžme teda pokračovať ďalej v ceste, ktorú sme predčasom opustili. Blížíme sa k hranici s Rakúskom, stačí prejsť cez most a sme tam.
Hohenau an der March
Je to rakúska pohraničná obec, v podstate hneď za hranicou. Víta nás rozhľadňou, ktorá má cca 5,5 m a je z nej pekný výhľad na priľahlé rybníky. Pod ňou sú informačné tabule, ktoré poukazujú na výskyt rýb a vtáctva v tejto lokalite.
Pokračujeme smerom do dediny, stále po hlavnej ceste, prechádzame kruhovým objazdom a popod železničný most. Zastávku si dávame na čerpačke OMV, kde si Marek umýva bajk, ktorý celkom slušne zadrbal od blata. Od pumpy zatáčame doľava na Hausbrunnerstraße a následne otočíme do v poradí druhej uličky. Tu sa dostávame na cyklotrasu č.914. Spočiatku ideme cez obytnú domovú štvrť, pomaly sa to mení na perifériu obce až sa dostávame na poľnú cestičku. Okolie na konci obce je pekne upravené, staré domčeky s vinnými pivnicami a popri nich obilné a kukuričné polia majú svoje čaro. Pred železničným mostom odbočíme doľava, dostávame sa na poľnú cestičku, ktorú lemujú z pravej strany koľajnice.
Bernhardsthal
Poľom popri železničnej trati pôjdeme celkom slušný úsek. Trať spája Viedeň s Břeclavou. Stále pokračujeme trasou 914, ktorá nás dovedie až k cieľu. Z času na čas sa vyskytne výjazd napravo z poľnej cesty – tak je to aj v prípade, keď prechádzame popri obci Rabensburg.
Výjazd ale ignorujeme a ideme ďalej po poli, tentokrát nám robia spoločnosť rastúce melóny. Cesta sa zrazu mení na asfaltku a o chvíľu zatáčame doprava a prejdeme cez koľaje. Tam na nás popri ceste čaká osirotená budova, ktorá nedobrovoľne podľahla umenie grafiťákov.
Na najbližšej križovatke točíme doľava na hlavnú cestu. Krátky úsek tejto cesty nás dovedie až do obce Bernhardsthal, ktorá sa nachádza na ľavej strane. Ak odrátam zbytočnú zachádzku na trojhraničný bod, tak táto trasa má cca 20 km. My sme odbočili z hlavnej cesty až na druhej odbočke, kde sme sa dostali k rybníku zo zadnej strany. Cyklotrasa vedie priamo popri vode. Okolie je pekne upravené, tráva pokosená, stoly na menší piknik sú k dispozícii. Poblízku sa nachádza reštaurácia s pekným výhľadom na vodu. Vchádzame do obce, ktorá pôsobí (tak ako väčšina rakúskych obci) čisto a pokojne, ľudí takmer nevidno. Obišli sme jazero z druhej strany, nachádza sa tu mini mólo, kde kotvia loďky a vodné bajky. Tie sa dajú požičať na obecnom úrade. Dá sa vyriešiť aj plavba loďou, max pre 12 osôb. V zime slúži rybník na korčuľovanie a dokonca na curling.
Pri móle sme sa na chvíľu pokochali výhľadom. Nasadli sme späť na bajky a poď ho na pivo a niečo pod zub do už spomínanej reštiky. Sadli sme si von na rozkladacie sedadlá, Marek, mega zdatný v nemčine, šiel objednať, ale nejako nie a nie sa dočkať. Tak sme sa na to vyprdli a šli sme si sadnúť k drevenému stolu popri rybníku a začali chaľovať naše zásoby.
Pýchou tohto kraja je most, ktorý sa nachádza nad rybníkom. Ide o železničný most z roku 1839, ktorý je najstaršou dochovanou železničnou stavbou v Rakúsku.
Po prekusení a obídení rybníka sme sa vybrali späť na rodnú hrudu. Lemovali sme tú istú trasu. Na hranici sme ešte očekovali bunker z vojnových čias. Týchto bunkrov sa v tomto pohraničnom okolí nachádza fakt že dosť.
Po finishi sme ešte na futbalovom ihrisku, kde sa hral nejaký match, buchli pivo a dali cigánsku pečienku a tým zavŕšili tento pekný cyklovýlet. Určite odporúčame všetkými desiatimi 🙂
Pripravený je aj krátky videozostrih, nech sa páči…
Súhrn
počet km: 50,56 km
max. rýchlosť: 32,7 km/h
priemerná rýchlosť: 18,1 km/h
čistý čas: 02:48:01
Ak Vám ulahodilo práve Rakúsko, tak zopár skvelých tipov nájdete aj TU
checkpointy: Dúbravka (BA) – Klanec – Bitka pri Lamači – Kačín – Marianka – Borinka (Chata pod vrchom) – Malý Slavín – Spariská – Tri Duby – Železná Studnička – Dúbravka (BA)
náročnosť:strednenáročná
typ bajku: trek, MTB
Klanec
Veľkonočná nedeľa, na oblohe slniečko, vo vzduchu korona – ideálny čas vybehnúť na bajk. Z bratislavskej Dúbravky, odkiaľ vychádzam, je do lesov Malých Karpát možno 10 min cesty bajkom. Dnes to dáme na druhú stranu diaľnice a trošku pobeháme mestské lesy a okolie. S Marekom sa stretávame v Lamači na ulici Pod Zečákom. Kvôli rúškam na ksichte sme sa prvotne ani nespoznali, len popri sebe prefrčali. Ale tak nakonec sme zastali, že héééj, ty si mi nejaký povedomý chlapče. Tesne pred koncom ulice je odbočka napravo, kde sa asfaltka mení na štrkovo-trávnatú cestu a následne na cestu kamenistú. Asi 100 metrov po kameňoch a prichádzame na menšiu čistinku, odkiaľ je pekný výhľad na Kamzík.
Pokračujeme vyšlapanou cestou napravo. Ideme popri chatkách a záhradkách. Na to, že sme ešte len kúsok od hlavných ciest a bytoviek, tak okolie je naozaj veľmi pekné, sám by som tu uvítal nejakú malú chatku. Chatky sa pomaly menia na domy a takouto peknou obchádzkou sa dostávame do horných častí mestskej časti Lamač. Aby som bol presný, tak ulica sa volá príznačne Cesta na Klanec. Tu sú pri sebe dve alternatívy ako ísť hore do lesov. Bližšie k nám je cestička, po ktorej môžu ísť aj autá a slúži najmä pre miestnych chatárov, ale vedie aj k mini parkovisku priamo k tabuli Klanec. Druhá alternatíva je o pár metrov ďalej a ide o upravenú asfaltku, ktorá je žltou cyklotrasou č. 8012. My sme sa vybrali cestu č.1. Prichádzame teda k vstupu do lesov Malých Karpát, kde sa nachádza už spomínané mini parkovisko a tiež altánok s ohniskom.
Pamätník Bitka pri Lamači
Nakoľko plán tour dnes nemáme žiadny a jediný ktorý sme mali sme práve splnili, tak dnešné checkpointy si budeme vyberať priebežne. Poblízku sa nachádza pamätník Bitky pri Lamači, takže najbližší cieľ je daný. Od tabule Klanec pokračujeme rovno pozdĺž celého parkoviska a vchádzame do hustého lesa. Ten je mimochodom brutálne krásny. Nádherne zelený. Po chvíli sa cesta rozdeľuje, odbočíme doľava a o nejaký kúsok nás drevená návesť oboznamuje, že sme už blízko.
Kedže tabuli sa neodvráva, tak ju pekne počúvneme a odbočíme doprava podľa smeru šípky. Po približne 100 metroch musíme byť obozretní, aby sme si po ľavej stane všimli, že tam medzi tými stromami niečo je. Pamätník Bitka pri Lamači– vzdáva hold padlým vojakom zo dňa 22.7.1866 počas prusko-rakúskej vojny.
Kačín
Pri pamätníku začína hustejší ihličnatý les, čo pri neustálom listnatom lese vyzerá lákavo. Hovorím poďme tam. Chyba. Terén neprechodný, museli sme sa vrátiť späť k pamätníku a od neho sa vraciame k už spomínanej tabuli. Pokračujeme lesnou cestičkou napravo, ktorá sa pomaly napája na asfaltku, tzv. Červená cesta, ktorá sa pre cyklistov nazýva aj cyklotrasa č. 8012. Tá vedie na Kačín, v Bratislave známy to bod. Pohodová cesta pre všetkých – pre bajkerov, peších, bežcov, deti, aj pre mamičky tlačiace kočík. Po príchode na Kačín nás milo prekvapilo, že bufet Lesanka u Bartekabol otvorený. V čase protivírusových opatrení a veľkonočných sviatkov ušľachtilý to čin. Dali sme si redler a kafé na priľahlej Jurčekovej lúke.
Marianka
Po krátkej regenerácii ideme ďalej. Môžme pokračovať ďalej po asfaltke, ale ešte pred vstupom na ňu sa nám pritrafila voľba lesnej cestičky, ktorú využívame. Ide pravdepodobne o nejakú trail trasu, škoda ale že ideme hore a nie dole, to by sa išlo o dosť svižnejšie. Z tejto lesnej cesty sme vyšli o niečo vyššie ako je smerovník Za Kačínom. Konkrétne sme na dvoch cyklotrasách zároveň, modrá č. 2008 a zelená č. 5003. Došli sme k stromu, ktorý je chránený Pannou Máriou, celkovo počas tejto tour natrafíme na viacero náboženských artefaktov. Veľkonočná tour ako má byť 🙂 . Po ľavej strane tohto stromu je návesť ku krčme do Záhorskej Bystrice. Vedia čo robia, pre smädných cyklistov je práve toto akási nádej na prežitie.
My pokračujeme ďalej v smere oboch cyklotrás, tie nás dovedú až k tabuli Malinský vrch. Nasledujú špekulácie kam ďalej. Po vcelku dlhom hútaní ma osvietilo, však v Borinke je mega chata kde čapujú skvelé pivo. Bude ale otvorené? Otázka dňa. Internety boli skúpe na signál a keď už aj niečo načítalo tak aktuálne info bolo neaktuálne. Riskneme to? Bufet na Kačíne otvorený bol a smäd a chuť na pivo sa každým metrom stupňuje. Ideme! Vyberáme si teda modrú turistickú trasu č. 123, ktorá je znázornená na rázcestníku. Cyklomapy ju ale poznajú pod žltým označením č. 8007. Pomerne rovinatá cesta sa časom zmení na výborný zjazd až do obce Marianka. Tento, síce nie dlhý úsek, si každý cyklista musí užiť. Pri vstupe do Marianky, ešte na úrovni lesa, sa po pravej strane týčia 3 kríže. Obec je známym pútnickým miestom a párkrát som navštívil náboženskú oblasť v hornej časti obce, ale o týchto krížoch som netušil. Duchovný rozmer Veľkonočnej tour bol tým pádom obohatený opäť o niečo viac. Marek vybral domáce hod-dogy tak sme si pri krížoch trošku oddýchli.
Where is the pivo?
Spustili sme sa dole do dediny a pokračovali stále trasou č.8007, ktorá vedie popri futbalovom ihrisku opäť do lesa. Každý skúsený bajker vie, že po zjazde býva stupák. A táto pravda právd sa potvrdila aj teraz. Nie je to žiaden extrém, ale nejaké tie sily odoberie. Prichádzame k halde vyrúbaného dreva a za ním sa nachádza križovatka ciest. Tá nám zdieľa informáciu, že Borinka je rovno pred nami, ale taktiež, že Borinka je aj napravo. Nakoľko náš cieľ je potencionálne pivo v chate a chata sa nachádza na úpätí lesa, kde som už raz bol, tak usudzujem, že zísť do dediny je zbytočné a načúvam svojmu orientačnému zmyslu, že napravo bude k chate blíž.
To že sme otočili nemení nič na farbe a čísle cyklotrasy, akurát sa k nej pridáva aj cyklotrasa č. 5003. Po malej chvíli opäť zosadáme z bajkov. Natrafili sme totiž na ďalší náboženský monument, ktorý si zaslúži našu pozornosť.
Pokocháme sa jeho krásou a ideme ďalej, lebo pollitrák sa nás už určite nevie dočkať. Po pár metroch evidujeme ďalší skvost, pri ktorom by sa určite oplatilo zastaviť. Ale snáď nabudúce. Internety píšu, že to bol Pialsekov kríž z roku 1856. Hneď za ním je odbočka naľavo, ktorá ide priamo ku Chate pod vrchom. Ale…brána zatvorená. Vyšiel nejaký týpek, že majú zatvorené skrz opatrení. A bolo po pive. Chata okrem kuchyne ponúka aj ubytko, pre bajkerov vhodný východiskový bod na tours. Vraciame sa teda späť do lesa a ideme si určiť trasu, ktorou sa poberieme.
Malý Slavín
Zvolili sme zelenú cyklotrasu č.5003. Tá nás krásnym zjazdom pomedzi stromy doviedla k tabuli Pod Malinským vrchom (Svätá Hora). Z nej sme si vybrali cestu domov cez Malý Slavín, ktorý sa objaví ak pôjdeme po spomínanej zelenej trase, súbežne sa pridáva aj modrá trasa č. 2009. Malý Slavín je vychýrený turistický bod v bratislavských lesoch, nájdeme tam veľký prístrešok a ohnisko. Hlavnou myšlienkou tohto názvu je pravdepodobne to, že sa tu nachádza pomník dvom sovietskym vojakom.
Tri duby
Pokračujeme 2009tkou, ktorú charakterizuje zväčša menšie stúpanie. Po pravej strane sa nám zjavuje fatamorgána. Nie je to síce vysnívané pivečko, ale studnička Marienka. Marek ju šiel očekovať, asi sa aj napil, ak neblafoval.
Určite takéto osvieženie príde viacerým bajkerom vhod. Ďalšou zastávkou je U Slivu. Som celkom rád, že sme tu, nakoľko sa začala dostavovať únava a viem, že odtiaľto je to už nenáročnou trasou vskutku blízko k Železnej studničke a tá je coby dub k Dúbravke. Dominantou tejto lokalitky je nová budova, ktorej využitie netuším. Dozvedám sa to o čosi neskôr, keď idem na pešiu turistiku a dávam si tam kávičku. Krásne upravený v modernom štýle ladený bufet. Neviem či slúži len na to, nakoľko budova je celkom veľká. Ale to som už trošku odbočil… Idem teda k tabuli s návesťami, aby som si overil, či je to tak ako si myslím a Železná studnička ja smerom napravo. Tabuľa ukazuje naľavo. Mám také déjà vu, že toto som už raz riešil, a tabuľu som neposlúchol a šiel napravo a dobre bolo. Tentokrát som sa zneistil a v kombinácii únavy a časovej tiesni (nakoľko som manželke povedal, že do 16tej som doma), som nechcel špekulovať a tak ideme teda podľa návesti.
Chyba! Práve sme sa dali na cestu, ktorá nás bude stáť celkom slušnú obchádzku. Najbližšie keď tam pôjdem, tak ten smerovník otočím opačne. Síce má pravdu a dostaneme sa aj týmto smerom na Železnú, ale to sa dostaneme aj keby bola šípka otočená na všetky svetové strany, len kiláky budú rozdielne. Dostávame sa k rázcestníku Spariská. Tu zatáčame ostro napravo a po niekoľko metroch na nás čaká dosť nepríjemný kopec. Ocitli sme sa na červenej turistickej trase, ktorá patrí k Ceste hrdinov SNP. Mapy hovoria, že táto trasa má aj cyklistické vyznačenie 047 a 2008. No neviem. V slove cykloturistické, by som predponu cyklo vyškrtol. Štrkovitá cesta, na ktorej sa vyhýbaš peším turistom – bajky tlačíme. V tomto momente mi je jasné, že to nie ja tá pohodová trasa, ktorou som chcel ísť, ale že som bol odrbaný návesťou. Kopček sme s námahou vyšli, tak si vravím vyššie to už v tejto oblasti nepôjde, tak dáme nejaký zjazdík a sme na Studničke. To sa však akosi nedeje. Stále len šlapeme, zjazd žiadny. Prichádzame k tabuli Tri duby. Kukám mapy v mobile, vyberám mapy klasické, čo mám v kapsičke na bajku, ale reálne neviem kade. Ideme teda odhadom napravo, uvidíme kde sa dostaneme. Po chvíli stretávame dve turistky, tak sa pýtame ktorým smerom je Železná. Hovoria, že máme sa trošku vrátiť späť a napojiť sa na nejakú trasu tam, ukazuje prstom niekde. OK. Cestu sme našli, konkrétne ide o žltú cyklotrasu č. 8014. Je to úzka trail trasa, prešpikovaná častými zatáčkami, ktorá ide vo sviežom zjazde. Paráda. Práve zisťujem, že táto mega trasička sa nazýva Päťbojársky okruh. Vyvedie nás na asfaltovú cestu, po ktorej sa spustíme dole a ocitneme sa pri lanovke na vytúženej Železnej studničke. Pre mimo bratislavských – ide asi o najviac vyhľadávaný turistický bod v Bratislave. Krásne upravený lesopark s mnohými ohniskami, altánkami, športoviskami, preliezkami, jazierkami a turistickými chodníčkami. Proste Amerika. Prichádzame na hlavné parkovisko, odbočíme napravo na cestičku, ktorá vedie na tzv. Ostružinovú cestu. Tá nás dovedie k Tescu Lamač. S Marekom sa lúčim a idem do svojej cieľovej destinácii – domov do Dúbravky.
Vynikajúca tour, na ktorej toho bolo vidieť nespočetne veľa. Malé Karpaty majú čo ponúknuť a za kvalitnou bajkovačkou sa netreba vôbec trepať ďaleko. Vrelo odporúčam 🙂
Zostrihali sme pre Vás aj krátku videorecenziu, ktorá zachytáva najhlavnejšie body tejto tour. Tak si ju vychutnajte 🙂
checkpointy: Donovaly – Nová Hoľa – Korytnica (kúpele) – Hiadeľské sedlo – Sedlo Hadlanka – Kečka – Pri Javore – Izbica – Sedlo Horný Šturec – Špania dolina – Uľanka – Riečka – Tajov (camping)
náročnosť: náročná
typ bajku: MTB
Ide sa !
Stretávací point bolo veľké parkovisko na Donovaloch o 10:20. Počet bajkerov sa vyšplhal na slušných 5 kusov. Západnú (bratislavskú) vrstvu zastupovali Marek a Saso, východný (mičigenský) blok bol v zastúpení Maťo, Pali a Tomáš.
posádka – Maťo, Saso, Marek, Tomáš, Pali
Prvotný plán bol odstaviť autá hneď do kempu Tajov, kde budeme ubytovaní. Z Tajova sa spustiť do Banskej Bystrice, nasadnúť na cyklobus, ktorý nás odvezie priamo na Donovaly. Tento plán vyšiel len bratislavskej posádke, východniari to časovo nedali, preto auto odparkovali na spomínanom parkovisku.
Po uvítacom glgu ohňovej vody sme nasadli na naše stroje a nasmerovali sme si to k lanovke Nová Hoľa. Od parkoviska je to len kúsok dole kopcom.
Lanovka počas hlavnej sezóny premáva od 8:00 do 18:00. Lístok pre jednu osobu s bajkom stojí 5€. Hore to trvá cca 10 min, výsledkom je nádherný výhľad z výšky 1350 mnm. Určite dobre investovaných 5 šušňov. Ak chceš čeknúť nejaké to info o lanovke tak klikaj TU. Spoločnú foto (viď nižšie), nám spravila ochotná dáma, ktorá sa vybrala na turistiku s malým drobcom v kočíku. Po fotke šla turistikovať, ale bez svojej najdôležitejšiej batožiny. Po chvíli sa ale po ňu vrátila. Čo už, stáva sa 😀 . My sme si nasadili na hlavy prilby a naša tour začína …
Prev
Next
Idem hore, hore hore hore
Smer Korytnica – kúpele
A začína dosť zostra – downhillom. Z vrcholu Novej Hole sa spúšťame po štrkovo-trávnato-kamenistej trase a snažíme sa napojiť na modrú cyklotrasu č. 2585. Je to celkom problém, nakoľko je pri nás viacero vychodených cestičiek, ale značenie chýba. 5 múdrych hláv teda spoločne určí smer a pokračujeme v zjazde. Vôkol nás nádherné scenérie, počasie jak lusk, proste parádička. Terén sa nám pomaly zmenil a ideme takým lúčnym, trávnatým povrchom. O pár minút stojíme, čekujeme mapy a otáčame sa späť – minuli sme odbočku. Cestička sa totiž počas zjazdu križuje s mini otočkou do vysokej buriny. A to je tá cestička čo hľadáme.
Prev
Next
Downhill Nová Hoľa
Po rýchlom, mierne strmom zjazde prichádzame na križovatku trás Zadná (963 mnm). Opäť vyťahujem z kapsičky cykloturistické mapy a skúšam zistiť, ktorým smerom máme ísť. Tomáš vyťahuje mapy v mobile a špekulujeme. Zhodli sme sa teda na jednom smere, snáď sa nebudeme musieť po 300 metroch otáčať. Prvým dnešným checkpointom sú kúpele Korytnica.
Prev
Next
K nim nás priblíži zelená cyklotrasa 5467, ktorá je vo väčšine zjazdom a ktorá je bohatá na mláky a blato. Biely dres nebola najlepšia voľba.
Trasa vedie k tabuli Korytnická dolina (785 mnm) nachádzajúcej sa popri ceste prvej triedy, kde potrebujeme prejsť na jej druhú stranu. V tomto bode treba dávať veľký pozor na premávku. Krátkym úsekom tejto cesty ideme aj my až k bodu Korytnica – rázcestie.
pred cestou
Odtiaľ je to do prvého hlavného bodu Korytnica – kúpele už len kúsok. Dovedie nás tam zelená cyklotrasa 5457. Mierným stúpaním sme to dobojovali do týchto kedysi slávnych kúpeľov, ktoré žiaľ už majú svoje najlepšie časy dávno za sebou. Zatvorené boli v roku 2003. Míňame dom za domom veriac, že v niektorom z nich vyviera chmeľový prameň. Náš sen sa stáva skutočnosťou, zaslúžené pivečko sme našli v penzióne Svätopluk. Okrem chmeľovej polievky sme si dali aj kuraciu, ktorá bola vynikajúca. Určite odporúčam. Vedúcko je sympatický pánko, prehodil s nami zopár slov a trošku požartoval. Sily sme dobili, tak pokračujeme ďalej. Napájame sa späť na už spomínanú zelenú trasu 5457a smerujeme si to popri prameňoch (ktoré sú obnovené a je možné z nich čapovať) do lesa. Ak sa chceš dozvedieť o týchto kúpeľoch o niečo viac, klikaj TU.
bude chmeľová polievočka
Na Kečku
Stúpanie. To je to čo charakterizuje ďalšiu časť tour. Ide však len o viac-menej mierne stúpanie, takže je to ok. Super je aj to, že cyklotrasa vedie cez hustý les, nakoľko je niečo pod 30°C, tak aj to poteší. Vo viacerých periodikách sa uvádza, že odtiaľto začína jedna z najkrajších cykloturistických trás na Donovaloch. Vopred môžem povedať, že je to tak. Druhý hlavný checkpoint je Kečka (1225 mnm). Aby sme došli k tomuto vrchu, tak ešte máme čo robiť. Nieje to až tak ďaleko, len to stúpanie a to teplo robí svoje. Dorazili sme naHiadeľské sedlo (1103 mnm). Je to križovatka viacerých smerov, takže opäť mapy a zisťovať kade kudy.
Hiadeľské sedlo (1103mnm)
Pár metrov od nás sa nachádza aj útulňa pri Hiadeľskom sedle, využiteľná na jednorázové prenocovanie. Po čeknutí mapy sa vydávame stále po starej známej zelenej trase5457. Musíme sa ale vrátiť o pár metrov späť, lebo vjazd na trasu sa nachádza pri tabuli Pod Hiadeľským sedlom. Pred nami sa už vyškiera Kečka, k nej sa musíme predrať po úzkom chodníčku stratenom v húštine trávy. Má to svoje čaro. Ideme po hrebeni hôr, pomalým tempom, nakoľko stále stúpame a keďže sme už mimo lesa, tak na nás kvalitne pripeká. Daná lokalita patrí dokonca pod prírodnú rezerváciu Kozí chrbát. Pred Kečkou sa nachádza ešte jeden point, ním je Sedlo Hadlanka (1160 mnm). Odtiaľ je krásny výhľad na trasu, ktorou sa predierame a na dlho očakávanú Kečku. Ako si môžte všimnúť na fotke, tak na tabuli sa nenachádza naša zelená trasa, ktorou ideme už od Korytnice a ktorá pokračuje aj naďalej. Lemuje ju totiž známa červená Cesta Hrdinov SNP, ktorá pravdepodobne dostala v značení prednosť.
Prev
Next
Kečka (1225 mnm) – druhý dnešný top checkpoint pokorený. Jasné počasie nám dáva darček v podobe unikátnych výhľadov z každej strany. Nízke Tatry máme ako na dlani. Vidieť je aj východiskový bod dnešnej tour a tak si opticky premeriavame koľko sme už prešli. Vyzerá to, že sme si už dali riadne do tela. Realita je však iná a reálne sme prešli len smiešnych cca 17,5 km. Obhájiť si to samozrejme vieme už spomínaným teplom a zbieraním výškových metrov 🙂 . Dobitie baterky v podobe občerstvenia je nutnosťou, nakoľko nie sme ani v polovici a už sme v celku off.
nor
Prev
Next
Kečka (1225mnm)
Špania dolina
Je čas Kečku pomaly opustiť a pobrať sa o dům dál. Sme dosť vysoko a cestička smeruje krásne strmo dole. Prilby na gebuľu a ideme si užiť zjazd. Downhill po úzkej trávnatej trase sa čochvíľa mení na kamenistú cestu posiatu mohutnými koreňmi a strmým klesaním. Treba si sedadlo znížiť na minimum a poriadne korigovať pohyb aby sa to dalo ustáť. V istých momentoch sa to však ustáť nedá a je potreba bajk potlačiť, prípadne preniesť ponad korene.
Zjazd z Kečky
Dostávame sa na menšiu čistinku, kde je akási šípka smerujúca na ľavú stranu, kde v pozadí vidno nejakú chatku. Nejako extra sme to neriešili, ale pravdepodobne by malo ísť o ďalšiu útulňu pre turistov. Trochu som pogúglil a vyzerá to na veľmi sympatickú chalúpku, ktorá by vedela poňať aj cca 10 ľudí a má dokonca aj vlastný FB profil Útulňa pod Kečkou. Pokračujeme ďalej po trase 5457, prechádzame cez prírodné rezervácie Štrosy a Barania hlava. Zrazu stojíme, BajkerTeam totiž dostal chuť na čučoriedky, ktoré sú v tomto úseku všade. Túto lokalitku určite radi navštevujú aj medvede.
Trošku čuča nezaškodí
Mám pocit, že v týchto momentoch viac stojíme ako ideme, tak sa snažím zvyšok tímu trochu popohnať. Trasa vedie cez les a terén je vcelku v pohode, nejaký ten kameň a koreň už ani nerátam. Dostávame sa ku križovatke trás a konečne opúšťame našu zelenú cyklocestu a točíme doľava, kde súbežne vedú modrá trasa č.2583 a žltá trasa č. 8620. Obe tieto cesty nás privedú k tabuli Pri Javore. Táto časť trasy je pre mňa jedna z najkrajších. Doslova sa preháňame po kopcoch vo výške na úrovni cca 1000 m. Ideme prevažne zjazdom, v rýchlosti cítiť prúd vetra ako ti lemuje prilbu a pri tom ti syčí do uší. V obklopení hôr dávame downhill, potom zašlapeme, aby sme sa opäť o niečo spustili. Úplná sloboda.
Prev
Next
Od Pri Javore pokračujeme zelenou cyklotrasou 5586. Táto trasa je časťou Svätojakúbskej cesty, ktorá spája Bratislavu s Košicami. Dostávame sa do bodu Krčahy, kde sa križujú dve cyklotrasy. Odporúčam spomaliť, lebo sa môže ľahko stať, že touto časťou len prefrčíte. Je umiestnená v rýchlom zjazde a odbočku naľavo, kde pokračuje žltá značka si nemusíte vôbec všimnúť. V našom prípad by to nevadilo, nakoľko pokračujeme bez odbočenia. Hustým lesom pokračujeme dál a dál, až pokiaľ sa ocitneme na rázcestí Izbica. Tu stretávame týpka, ktorý dostal defekt a tak nešťastný pomaly kráča popri bajku smerom k civilizácii. Nezávidím, má ešte čo robiť. Čo robiť máme aj my, čas je už pokročilý, cca 17:00 hod a to nie sme ešte ani v našom v poradí treťom veľkom checkpointe – Španej doline. Trasy, ktoré šli celú dobu súbežne, sa v tomto bode rozdeľujú. Po nezhode sme sa (ne)dohodli a pokračovali modrou trasou č. 2583. Míňame body Jelenská skala – lúky a Žiare, až prichádzame do dôležitého bodu – Sedlo Horný Šturec. Tieto kilometre už melieme z posledného, únava a najmä hlad robia svoje.
týpek s defektom
V bode Sedlo Horný Šturec sme sa rozdelili na 2 skupinky. Každá šla svojou cestou. Pali a Saso dôverovali značke na smerovníku a šli teda podľa neho. Pokračovali v cyklotrase 2583. Maťo, Tomáš a Marek dôverovali mapám v mobile a šli podľa nich, spustili sa strmou neoznačenou cestičkou a vyšli v bode Sedlo Dolný Šturec. Online mapy nesklamali. Odtiaľ sme sa už len krásne spustili po zelenej značke č. 5586 priamo do Španej doliny. Aj keď v tejto banskej obci je čo pozerať, tak naše oči videli len terasku reštaurácie Klopačka, kde sme okamžite nabehli. Naši zablúdenci sa ocitli až niekde pri Šachtičkách, k nám trafili približne po polhodine. Bližšie info o Španej doline čekuj TU.
Prev
Next
Špania (hladová) dolina
Stratení v tme
Dojedli sme a vyrážame ďalej. Cieľom je štvrtý checkpoint s prívlastkom cieľový – Tajov camp. Čas je už v skutku pokročilý, niečo tesne po 19:00. Zo Španej doliny sa spúšťame asfaltovou cestou smerom na Uľanku. Je to v podstate hlavná cesta ktorá sem vedie. Treba preto dávať maximálny pozor, či sa niečo nevyrúti oproti. Zjazd je fest rýchly, v niektorých úsekoch fičíme rýchlosťou nad 60 km/h. Pri Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie zatáčame doprava na Uľanku, čo je najsevernejšia mestská časť Banskej Bystrice. Kúsok ideme aj po hlavnej ceste E77, ktorá sa po chvíli predeľuje, pokračujeme naľavo. Po pár metroch na ľavej strane zazrieme cestičku. Je to začiatok zelenej cyklotrasy č.5569 a zároveň začiatok pekla. Vedie do obce Riečka, čo je pomerne blízko od Tajova. Je to optická skratka cez les a vyhneme sa jazde po hlavnej ceste za šera. Na jej začiatku stretávame pánka, ktorý sa čuduje, že kam sa to o takejto hodine trepeme, že začínajú vychádzať medvede, ktoré sú v tomto okolí premnožené. Nastupuje porada, či ísť po hlavnej, alebo touto trasou. Apelujem na hlavnú cestu, hoci je dlhšia, ale sfúkneme to rýchlejšie ako cez les v tme. Zamieta sa. Ideme cez les, kde sú medvede, lebo je to bezpečnejšie a kratšie… Trasa začína miernym stúpaním lesnou cestičkou. Označenie trasy je nejakými znakmi v podobe hradu/bane ? Niečo také. Začína tma, pre istotu zvoníme zvončekmi a rozprávame sa. Cyklotrasa akosi pomaly mizne, taktiež znakov akosi nikde. Na rad prichádza technika a internety. Tie hovoria, že sa musíme napojiť na tamtú trasu tam hore. Asi. Tak tlačíme bajky niekde mimo cestu, aby sme sa napojili na trasu, ktorá tam snáď bude. Bola. Ale cyklistická ani zďaleka, nanajvýš turistická. Tma, že ledva vidíš na meter a stúpanie, kde už musíš len tlačit bike. Fyzicky som už odišiel dávno, psychicky až teraz. Po tomto trápení sme vyšli niekde, kde sa zrazu už dalo vyliezť na bicykel a dole v pozadí bolo vidieť nejaké svetlá. Nočný zjazd jak lusk až do dediny Riečka. Yes, prežili sme 😀 . Odtiaľto už pekne po hlavnej ceste až do Tajova. Camping samozrejme musia mať až za dedinou, ktorá nemá konca kraja. Dorazili sme o 21:25.
Nakoľko som ale auto nechal na Donovaloch, tak sme s Marekom na jeho fáre šli ešte poňho. Zvyšok posádky zatiaľ odbehol na pivo do Tajova. Pri vchádzaní autami do areálu campu nám cestu skrížil divočák a dve malé švinky. Na chatke sme dali glga ohňovej vody a šli spať.
Maťo a Pali, kamaráti, ktorí sa poznajú od prvého ročníka ZŠ. Od detských čias majú blízko k športu a prírode a najmä tieto dve záľuby tvorili základ pri vznikuOZ BajkerTeam. Ak nerátam klasické detské bajkovačky typu kade-tade, tak náš prvý ozajstný cyklovýlet sa uskutočnil v roku 2009. Nasadli sme s Palim na naše bajky, zobrali sme stan a spacáky a išli sme smerSenianske rybníky. Prvý deň sme šli do obce Senné, na druhý deň sme obehli ornitologický raj Senianske rybníky a vybrali sme sa k vodnej ploche pri obci Vyšná Rybnica, kde sme rozložili stan. Posledný deň sme sa popri Zemplínskej Šírave vybrali späť domov do Michaloviec.
Malo to niečo do seba. V relatívne chladnom období (apríl), bez nejakej extra kondičky, nasadnúť na bajk s pocitom, že niekde už len prespíme nás celkom lákalo. Motať sa poľnými cestičkami, cez blato, očumovať či náhodou nezazrieme zajaca, srnu, bažanta.. taký ten pocit slobody..neriešiš, len ideš. Si hladný? Zbehneš do miestnej Jednoty (ak je v dedine nejaká), kúpiš klobásu, chleba, založíš ohník a ješ. Pre niekoho odpudivé, pre nás mega.
Pozrite si gáleriu z prvej tour (2009)
bajekr Pali
bajker Maťo
Senianske rybníky
vedúci plavidla
aprílová príroda
oddych
výdatná strava
cestou necestou
horí ohník horí
mňam
kolbas musí byť
tu stanujeme
ajeto
výbava
windows 98
windows 98
Prev
Next
Michalovce a okolie
Výletiky na bajku sme si zamilovali. Začali sme bajkovať čoraz viac, najmä v blízkosti našej domoviny. Dnes už okolie Michaloviec máme slušne zmapované, ťažko nájsť okolitú dedinu, ktorou sme aspoň raz neprechádzali. Takisto ťažko natrafiť na krčmu v ktorej by sme si nedali pivo :).Zemplínska Šírava, Vinianske jazero, Viniansky hrad, lesy Vihorlatských vrchov – to je klasika, ktorú otočíme každoročne viackrát. Z blízkych lokalít sme na bajku navštívili aj skvosty akoMorské Oko, Tokaj, Beňatinské jazero, vodná nádržStarina, Národný park Poloniny a mnoho ďalších…
Neostali sme len na domácej hrude, ale zopárkrát sme navštívili aj blízke zahraničné štáty. V Poľsku odporúčame pozrieť nádherný zámok Niedzica. Južný susedia majú okrem dobrej báracpálenky aj krásne hrady Füzér a Boldogkö vára, ale aj svatoznámy Balaton, či jazero Tisza – tó a jeho okolie. Pozreli sme sa aj mimo EÚ a v susednej Ukrajine má svoje čaro mesto Užhorod. V Rakúsku sme navštívili zopár pohraničných miest ako napr. zámok Schloss Hof, alebo hrad v mestečku Hainburg an der Donau. Bratov Čechov sme navštívili v roku 2022, kde sme brázdili cyklotrasy krásnej Moravy.
Fotorecenzie z naších tours nájdete tu:
BajkerTeam
BajkerTeamom sme za začali nazývať v roku 2013, keď sme vytvorili na FB rovnomennú stránku. Prvotne slúžila len ako nejaké externé online úložisko, kde sme si nahadzovali naše fotos z tours a mali k nim rýchly prístup. Časom sa tých fotiek nazbieralo, začali sme postovať príspevky, ale najmä organizovať udalosti, s tým, nech sa k nám pridajú aj ostatní. Zrazu to nebolo len o nás dvoch, ale pridávali sa k nám na bajk aj naši kamaráti, známi a postupne aj neznámi priaznivci…
BajkerTeam sa na facebooku celkom rozbehol a keďže technologická doba ide stále vpred a mobilné telefóny sme mali slušne nadupané, tak vznikalo aj veľa video obsahu. Bolo teda nutnosťou vytvoriťyoutube kanál BajkerTeam. Určite ho dajte odoberať, nájdete tam stovky videí z našich tours a stoja za to.
Rok 2018 bol pre nás prelomovým. Dlho sme sa pohrávali s myšlienkou, že by sme náš klub povýšili o stupienok vyššie. Koncom roka (10.12.2018) sme sa stali oficiálne občianskym združením – OZ Turistický klub BajkerTeam. Našim hlavným cieľom naďalej ostáva rozširovať a spájať komunitu ľudí za účelom turisticko-športových aktivít. Prioritne inklinujeme k cykloturistike, ale zameriavame sa aj na klasickú turistiku a okrajovo aj na všetky ostatné športy.
Predsedom OZ BajkerTeam je Pavol Béreš, podpredsedom Matúš Lebeda. Títo páni sú vedení v oficiálnych štruktúrach, ale nie je to len o nich. Za tie roky sa k nám pridalo veľa ľudí, ktorí spolu s nami tvorili a tvoria BajkerTeam. Za mnohých spomeniem 3 mená, ktoré sa výraznou mierou podieľajú na podpore nášho združenia a patria do nášho stabilného jadra – Igor Hrubják, Tomáš Hrašok a Martin Hrašok.
Naše OZetko môžeš podporiť aj dobrovoľným symbolických členským poplatkom 5€. Tento poplatok nie je povinný, je symbolický na podporu nášho klubu. Obratom dostaneš členský preukaz, si informovaný medzi prvými o našich plánovaných udalostiach a v spolupráci s Klubom slovenských turistov (KSK) ponúkame členom aj výrazne lacnejšie poistné v horských oblastiach.
OZ BajkerTeam je pre každého. Uvítame školáka, ale aj dôchodcu. Nie sme klub profesionálnych športovcov, ale klub športových nadšencov. Ak sa chceš pridať k nám, tak daj like na náš FB , sleduj túto stránku a zúčastni sa na našich tours.
.
